Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Ardénsky bouvier, Ariégeois a Appenzellský salašnícky teriér

24. 11. 2013

 Ardénsky bouvier

Povaha plemenaimagesca7ne2zd.jpg
Ardenský bouvier je šikovný a energický pes. Vyniká veľkou vytrvalosťou a je značne otužilý. Ku svojej rodine je prítulný a rád sa hrá. Býva trochu tvrdohlavý, ale pri správnom prístupe sa dá veľmi dobre vycvičiť. Je báječný strážca i pomerne veľkých pozemkov alebo stád dobytka. K cudzím ľuďom je nedôverčivý. S deťmi vychádza dobre. S ostatnými zvieratami zvyčajne nemá problém. Potrebuje pravidelný pohyb a pracovné vyťaženie.

Popis ardenského bouvier
Ardenský bouvier dorastá do výšky 56 - 62 cm, suka 52 - 56 cm. Váha sa pohybuje okolo 22 - 35 kg. Hlava moji klinovitý tvar. Uši sú vysoko nasadené, trojuholníkovité a nosené sú vzpriamené. Stredne veľké oči majú mierne oválny tvar a tmavú farbu.Skus je nožnicový. Ardenský bouvier má mohutnú a vyváženú postavu. Chvost je pomerne krátky, niektorí jedinci sa rodia bez neho. Býva silný, vysoko nasadený a je v pokračovaní línie tela. Končatiny sú mohutné a veľmi dobre osvalené. Srsť je stredne dlhá, hrubá a rozstrapatená. Sfarbenie je povolené akékoľvek okrem bielej.Najčastejšie je však sfarbený do šeda, béžová, čierna alebo tmavo hneda. V priemere sa dožíva okolo 12 - 13 rokov.
imagescaohy3d6.jpg
Klasifikácia FCI
Skupina 1 - ovčiarske psy a pastierske psy, sekcia 2 - pastierske psy. Skúška z výkonu.


Základná starostlivosť o psa
Srsť nevyžaduje žiadnu špeciálnu starostlivosť.Ardenský bouvier vyžaduje veľké množstvo pohybu a pracovnú záťaž. Ak mu bude zaistená zateplená búda, môže byť celý rok chovaný vonku.

História plemena ardenský bouvier
Ardenský bouvier je starobylé belgickej plemeno, obľúbené predovšetkým v 19. storočia. Na belgických farmách boli títo psy chované za účelom stráženie stád predovšetkým hovädzieho dobytka, ale aj napríklad koní.Vďaka svojim skvelým pastierskym schopnostiam boli stále obľúbenejšie. Vzhľadom k nepriaznivému podnebie, terénu a finančnú situáciu celého regiónu sa do chovu dostávali len tí najzdatnejší, nejotužilejší a najvytrvalejší psi. Často boli používané k lovu vysokej alebo čiernej zveri. Okolo roku 1913 začali snahy o cielený chov ardenského Bouvier. Štandard bol prvýkrát uverejnený v roku 1923 a FCI ho uznala v roku 1963. Bohužiaľ postupom času fariem v Ardenách ubúdalo, a tak mizol aj tento pastiersky pes. Pokus o znovuobnovení chovu začal roku 1990 zo psov pôvodného typu nájdených na zvyšných farmách. Chovná línia bola obnovená až v roku 1996.

Ariégeois

 

Povaha plemena ariegeois_vii_main-igallery-image0000113_igallery_image0000001--640x480--logo--server-haficicz.jpg
Ariégeois je typický lovecký pes, sliediaci durič, ktorý sa hodí pre lov zajacov, čo je jeho najobľúbenejší disciplína, alebo pre sledovanie čiernej zveri alebo srnčí. Je vhodný ako pre lov so strelnou zbraňou, tak pre lov parforsný, lovia rovnako dobre vo svorke, ako samostatne. Po svojich predkoch zdedil výnimočnú pracovitosť a umenie rýchlo a správne sa rozhodovať. Má charakteristicky dunivý zvučný hlas. Je to prirodzene družný pes, ktorý pôsobí vždy šťastným, vznešeným a elegantným dojmom. 

Popis ariégeoise 
Na rozdiel od ostatných sliediaci duričov je Ariégeois ľahšie a menšie, menej distingvovaný pes. Je to pes strednej veľkosti s priemernou výškou v kohútiku 50 až 56 cm u súk a 52 až 58 cm u psov. Váhu štandard FCI neuvádza, ale pohybuje sa okolo 25 až 30 kg. Lebku má Ariégeois neširokou, klenutú, pri pohľade zhora je v zadnej časti mierne lomená. Tylový výčnelok je nepatrne vyznačený. Nos má čierny s doširoka otvoreným chřípím, nosový most je ľahko klenutý a dĺžka papule je zhruba rovnaká ako dĺžka lebky. Horná pera presahuje spodnú a pery sú tenké a tesné.Hnedé oči sú jasné, dobre otvorené s priliehajúcimi viečkami. Dlhý, štíhly a ľahko klenutý krk prechádza v dlhou, stredne širokú hruď, ktorá dosahuje až k lakťom.Rebrá sú mierne klenuté, chrbát dobre osvalená a pevná. Ramená sú svalnaté, skôr šikmá ako rovná, lakte má blízko tela. Labky majú štíhle a tesné prsty a sú oválne.Chvost má šabľovite zatočený, ku koncu jemný, a vždy veselo nesený. Pri chôdzi pôsobí pružne a ladne ohybné. Ariégeois je krátkosrstý a srsť je jemná a hustá.Väčšinou je biely s čiernymi známkami, ktoré sú zreteľne ohraničené, niekedy býva aj strakaté škvrnitý. V tvárovej časti na lícach a nad očami má bledé opálenie. V priemere sa dožíva okolo 12 rokov. 
ariegeois_v-ano-igallery-image0000115_igallery_image0000003--640x480--logo--server-haficicz.jpg

Klasifikácia FCI 
Podľa FCI (Medzinárodná kynologická federácia) je Ariégeois zaradený do skupiny VI.- Duriče, farbiare a príbuzné plemená, sekcia 1 - Duriče, s pracovnou skúškou. Oficiálna skratka pre SR je AR. Pôvodným využitím to bol lovecký pes pre drobnú zver, dnes lovecký pes pre drobnú zver a spoločník. 

Základná starostlivosť o psa 
Ariégeois nevyžaduje žiadnu zvláštnu starostlivosť. Je ale potrebné zabezpečiť mu dostatok pohybu a pravidelne ho zaťažovať ako fyzicky, tak psychicky. Ak sa bude nudiť, určite z neho nebude šťastný pes. Ostatné starostlivosti je bežná ako u ostatných nenáročných psov. Vystrihávať srsť medzi prstami, pretože najmä v zime sa tam drží soľ, vankúšiky občas namazať aby nepopraskali, kontrolovať zvukovody, raz za čas vykúpať s dobrým šampónom a prokartáčovat srsť, apod 

História plemena ariégeois 
Toto celkom málo známe lovecké plemeno vzniklo pravdepodobne krížením sliediaci duričov "Bleu de Gascogne", alebo "GASCÓN Saintongeois" s "Briquetem. Usudzuje sa tak pre jeho zdedené vlastnosti, ktoré sú pre sliediaci duričov charakteristické.Šľachtením vznikol Ariégeois, pes o niečo menších proporcií, než majú jeho predchodcovia, ktorý sa lepšie pohybuje aj vo veľmi ťažkom teréne. 

Appenzellský salašnícky teriér

 

 

Povaha plemenaappenzellsky_salasnicky_pes_1_igallery_image0000007--320x320--logo--server-haficicz.jpg
Appenzellský salašnícky pes je skvelý strážca, a preto je celkom nedôverčivý k cudzím ľuďom. Ak vás nepozná, len tak si ho nezískate. Pri strážení je nebojácny aiv bežnom živote je temperamentný a čulý. Veľmi rád šteká jasne počuteľným hlasom a niekedy poukazuje aj primeranú dávku ostrosti.Inak je to ale veselý a učenlivý pes. Okrem stráženie môže byť aj univerzálnym pracovným psom pre vojakov a záchranárov. Ako lavínového psa ho používa aj horská služba. Appenzellský salašnícky pes je ale tiež skvelým domácim spoločníkom.

 

Popis appenzellských salašníckeho psa
Appenzellský salašnícky pes je stredne veľký, skoro kvadraticky stavaný pes s dobrým osvalením. Priemerná výška v kohútiku je 48 až 58,5 cm a váha 20 až 35 kg.Má ľahko klinovitou papuľu so stredne silnou papuľou a tmavým nosom. Oči sú mandľové, nie príliš veľké, uši vysoko a široko nasadené, v pokoji voľne visiace a priliehajúce k lícam. Má silný krk a svalnaté, kompaktné telo. Chrbát je pevný, rovný a hrudník hlboký, siahajúci až k lakťom, brucho len nepatrne vtiahnuté. Chvost má vysoko nasadený, silný, dobre osrstený, pri pohybe musí byť stočený. Hrudné i zadné končatiny sú rovné a svalnaté. Srsť je pevná, krátka, priliehajúca s hustou podsadou. Je trojfarebný, základná farba je tmavo hnedá až čierna s hrdzavými a bielymi znakmi. Priemerne sa dožíva 12 rokov.

 

Klasifikácia FCI
Podľa FCI (Medzinárodná kynologická federácia) je appenzellský salašnícky pes zaradený do skupiny II. - Pinče a bradáče, molosoidné a švajčiarske salašnícke psy, sekcia 3 - Švajčiarski salašnícke psy, bez pracovných skúšok. Oficiálna skratka pre SR je ASP. Pôvodným využitím to bol pes na naháňanie a pasenie hospodárskych zvierat, strážny pes pre dom a dvor. Dnes tiež všestranný pracovný pes a pes pre rodinu.
appenzellsky_salasnicky_pes_4_igallery_image0000010--640x480--logo--server-haficicz.jpg

Základná starostlivosť o psa
Keďže appenzellský salašnícky pes rád a hlasno šteká, nehodí sa príliš do hustej zástavby.Potrebuje tiež pomerne veľký priestor, pretože sa rád pohybuje. Srsť nie je potrebné nijak zvlášť ošetrovať aj inak je to na údržbu nenáročný pes.

 

História plemena appenzellský salašnícky pes
Na území dnešného Švajčiarska vznikla štyri plemená salašníckych psov, z ktorých appenzellský salašnícky pes je najpôvodnejšej. Jeho predchodca by sme mohli hľadať niekde medzi ázijskými pastierskymi psami, ako bola tibetská doga alebo puli, prípadne s inými psami molosského typu, migrujúcimi po Európe pred začiatkom nášho letopočtu, a psy, ktoré neskôr používali rímski vojaci pri svojich ťaženiach. Prvýkrát bol popísaný až v roku 1853 v časopise Život zvierat v alpskom svete av roku 1889 bol uznaný ako samostatné plemeno. Po prvej medzinárodnej výstave vo Winterthuru bol v roku 1906 založený prvý Klub appenzelských salašníckych psov za účelom rozvíjania rasy a udržanie čistoty plemena. Tým vlastne začal čistokrvný chov. Hoci si získal mnoho priaznivcov, je appenzellský salašnícky pes dnes hojne rozšírený najmä vo Švajčiarsku, v ostatných častiach sveta len sporadicky. U nás je zatiaľ menej ako desať chovateľských staníc.

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.