Po návrate z výstavy si pes zaslúžene odpočinie. A my premýšľame, čo ďalej. Sami už sme isto z tohto prostredia poznali, či nás výstavy "chytili" alebo nás tam už nikto nedostane. Tieto rozhodnutia môžu byť zbytočne unáhlené. Rozporuplné pocity nás hlavne prepadajú, keď zle skončíme na prvej výstave. Väčšinou to hodnotíme podľa získanej známky a posudku nášho psa. Každý má iný rebríček spokojnosti. Niekto je nadšený, aj keď je jeho pes len výborný bez poradia a iný, keď nedostane CAC, je urazený na celý svet. Že je to závislé na mnohých okolnostiach, si málokedy pripustíme. Patrí medzi ne trebárs veľkosť a druh výstavy, množstvo a kvalita konkurencie, ale tiež prísnosť či zhovievavosť rozhodcu (to keď sa mu náš pes veľmi páči, ale je zle zvládnuteľný). Veľký podiel na víťazstve má samozrejme predvedenie psa. Niekedy sa môžeme snažiť ako chceme, ale náš krásavec sa jednoducho len zle vyspal a tak vyhral pes menej pekný, ale dobre naladený. Ak potrebujeme výstavu na uchovnenie psa a výstavám sa venovať nechceme, musíme túto akciu iba pretrpieť a snažiť sa psa čo najlepšie predviesť i napriek tomu, že ocenenia nebudú podľa našich predstáv.

Ak získal pes nejaké ocenenie, isto nás to posilní k ďalšej účasti na výstavách. Pokiaľ to baví psa i nás, je to chvályhodné a dobrá reklama, ako pre slušného chovateľa tak pre samotné plemeno. Na vyšších výstavách už musíme byť pripravení na väčšiu a skúsenú konkurenciu. Tá má niekedy i veľmi ostré lakte. Po väčšinu roka budeme musieť psa udržovať vo výstavnej kondícii, aby bol konkurencie schopný. Počítajme s tým, že skôr alebo neskôr sa nájde rozhodca, ktorému sa náš pes nemusí páčiť. Už to nie je ten dvojročný ľúbivý medvedík alebo sa len zmenil typ vystavovaných psov, či subjektívny názor rozhodcu. Aspoň na toto musíme byť do budúcna pripravení.

Pokiaľ nie sme spokojní s ocenením nášho psa alebo sme dokonca vôbec neuspeli, je čas spytovať svedomie a zodpovedať si:

Poradili sme sa s chovateľom, či sa náš pes vôbec hodí pre výstavy? Ak je z pracovnej línie, ťažko sa vyrovná rýdzo výstavným typom. Keď sme si kupovali šteňa, žiadne výstavy sme možno neplánovali a s chovateľom sme to ani nekonzultovali. Pre budúce - pokiaľ sa budeme chcieť venovať výstavám, zadáme si šteniatko z výstavnej línie alebo sa aspoň poradíme s chovateľom aké šteňa si vybrať.

Nepodcenili sme prípravu psa alebo jeho kondíciu a úpravu?

Máme síce veľmi pekného psíka dokonca výstavného typu, ale čo až rozhodca zistí, že mu chýba zub alebo má zlý skus? Málo sme sa informovali u nášho chovateľa, aké nedostatky nášho psa budú na výstave tolerované. Všetko si uľahčíme, keď absolvujeme zvod alebo ho aspoň predvedieme chovateľovi (či má o to záujem). Seriózny chovateľ nás nebude uisťovať o tom, že sme si vybrali práve onoho budúceho šampióna. Nemôže nám zaručiť, že pri ďalšom vývoji sa vady nevyskytnú, i keď sú jeho predkovia perfektní a s mnohými titulmi.

Či pes bol neposúdený alebo dostal horšiu známku pre momentálnu indispozíciu ako je trebárs krívanie alebo silné pĺznutie, je to naša chyba a mali sme včas odstúpiť. Takisto na povahe sa dá do budúcna zapracovať tak, aby pes získal lepšiu známku. Pokiaľ má však pes napr. zjavnú genetickú vadu alebo i získanú (viditeľne mu chýba kúsok ucha), ktorá ho vyradí z posudzovania, bude lepšie o účasti na ďalších výstavách už neuvažovať. Nemusí to znamenať, že nebude vhodný k chovu, to sa rozhoduje na bonitácii či výberovej výstave.

Príliš sme sa ponáhľali a náš pes ešte nie je "hotový" . I v plemene sú rozdiely a náš pes môže byť neskorší typ. Proti ostatným vo svojej triede bol napr. viacej nohatý a málo mohutný, a rozhodcovi sa samozrejme páčili tí druhí, dobre vyvinutí. Po výstavách s ním môžeme chodiť i ďalej a dúfať, že inde bude menšia konkurencia a iný rozhodca. Alebo radšej pár rokov počkať, až bude mať tie správne proporcie. Pes sa však rastom môže zmeniť i k horšiemu. Kŕmením a športom toho môžeme veľa ovplyvniť, ale niektoré genetické dispozície sú psovi dané.

Psa výstavy "nebavia" a s tým asi veľa neurobíme. Dlhé čakanie, niekedy nepríjemné počasie alebo prostredie a zážitky znechutia niekedy i vystavovateľov. Môže to byť tým, že pes je prvýkrát na výstave a nevie, čo ho čaká. Musíme vymyslieť niečo zaujímavého, čím by sme ho zabavili - hrať sa s ním, dať mu niečo dobrého na hryzenie alebo sa s ním len ako to ide, prechádzať na kľudnom mieste. Niektoré psy túto dobu prespia, ale iné sú stále v strehu, a keď nie sú zvyknutí a majú nastúpiť do kruhu - sú už unavení a zle sa predvedú. Ak sa chová pes takto i na piatej výstave zmierime sa s tým, že asi nebudeme mať výstavného nadšenca. I na cestovanie musíme psa navykať, aby sa celú výstavu nemusel spamätávať z našej jazdy. Možno sme podcenili práve prípravu na cestovanie.

Odradiť nás môže i rozhodca svojimi výrokmi. Väčšinou však bývame zbytočne vzťahovační a niekedy i ješitní. Pes vypĺzol a teraz sú na ňom vidieť všetky nedostatky, ale nám to predsa nevadí. Keď má srsť, je pekný. To si myslíme my. Buďme však súdny. Sme na výstave a pes by mal byť naozaj výstavný. Niekedy i drobná výčitka od rozhodcu môže zmeniť náš pohľad na psa. Tak sme sa tešili na víťaza a teraz sme radi, že sme dostali veľmi dobrú. Nevraživo sa dívame na nášho nepodareného miláčika, ktorý by pri troške trpezlivosti bol za pár rokov možno práve tým šampiónom.
Niektorí skúsení vystavovatelia by nám povedali, koľkých sa museli zúčastniť výstav, aby získali potrebné tituly. Ak budeme chcieť uspieť, nezostáva nám nič iné, než sa k ním pridať. Len menšina psov má to šťastie, že získajú víťazstvo hneď na prvej výstave.

Nikde takisto nie je napísané, že pokiaľ sa pes nepáčil rozhodcovi u ktorého sme boli, nebude sa páčiť inému. Veľa začínajúcich chovateľov pozná sklamanie z prvej výstavy. Keď sa potom zhodou okolností dostali k inému rozhodcovi, boli milo prekvapení udelením najvyšších titulov. Najskôr musíme zrovnať niekoľko posudkov od rôznych rozhodcov, aby sme mohli zhodnotiť nášho psa. Preto ak je náš pes pekný a overili sme si to na zvode či bonitácii, nemali by sme to vzdávať a kľudne sa zúčastniť ďalších výstav.

A čo so psom, ktorý na výstave neprešiel? Spomenieme si, prečo sme si nášho psíka obstarali. Chceli sme psieho kamaráta a nechali sa zlákať známym, ktorý má takisto psa, netušíac čo nás na výstave čaká? Chceli sme ho pre výcvik a pretože nemá vadu, ktorá by mu v tom vadila, sme vlastne spokojní. Pokiaľ sa nám psík povedie, tak niekedy len z donútenia chovateľa ho uchovníme. Ak nie, isto sa bez nás ten chov i výstavy zaobídu, a že je to nákladný koníček, to nám potvrdí nejeden chovateľ.
Pokiaľ sme však mali chovateľské a výstavné ambície a teraz sme príliš sklamaní, urobili sme zásadní chybu. Možno sme si vybrali plemeno, na ktoré sú kladené prísnejšie nároky. Ak chceme mať väčšie záruky, musíme si obstarať odrastené šteňa (ktoré má napr. už vymenené zuby) alebo dospelého či dokonca už uchovneného šampióna. Za túto istotu však väčšinou zaplatíme podstatne vyššiu čiastku, než akú sme dali za šteňa. Väčšina z nás chce mať šteniatko odmalička - sú viac roztomilé, lepšie si zvykajú atď. Musíme však počítať s tým, že šteňa je živý tvor a v priebehu svojho rastu sa môže vyvíjať rôzne, i keď má určité predpoklady po svojich rodičoch.
Teraz riešime, čo s naším nepodareným kamarátom. Určite mu nebude vadiť, keď mu obstaráme nádejnejšieho kamaráta a jemu nájdeme inú životnú náplň, než je zbieranie titulov na výstavách. Alebo svoju výstavnú kariéru odložíme a obstaráme si nástupcu až náš prvý pes zostarne. Medzi tým môžeme pomáhať s výstavami inému chovateľovi. Najposlednejším riešením je nájsť mu nového, dobrého a menej náročného pána, ktorý ho bude mať rád i s jeho nedostatkami.